Covid-19. Ach. Na toto obdobie sa len ťažko spomína. Veľa mŕtvych, aj z našej rodiny. Ťažko sa nám žilo, keď sme zrazu nemohli chodiť do svojho zamestnania a deti do škôl. Museli sme byť zavretí doma. Medzi štyrmi stenami. V paneláku to nie je nič príjemné. Čakali sme, kedy budeme vedieť normálne dýchať. Nestretávali sme sa s nikým. Tento stav trval veľmi dlho. Už sme mysleli, že ani neustúpi. Zapríčinila ho pandémia koronavírusu. Počet nakazených sa zisťoval antigénovými testami. Tie však veľakrát boli vykúpené a bolo ťažké ich vôbec dostať. Chodila sme sa testovať do stánkov, ktoré boli pripravené priamo na testovanie.
Aby sme sa chránili pred nakazením od iných obyvateľov a občanov mesta, nosili sme ochranné rúška alebo respirátory. Ochranné rúška mali zabezpečiť, aby sme sa nenakazili. Či boli účinné, to fakt neviem, ale zabraňovali aspoň trošku nakazeniu. Keď ste napríklad išli do potravín, museli ste mať prekryté dýchanie i ústa. Pre deti to bolo veľmi nekomfortné. V ochranných rúškach sa nedalo poriadne dýchať a mnohí ľudia z nich mali aj rôzne ekzémy či kožné problémy. Testovanie antigénovými testami prebiehalo v dlhých radoch počas zimných mesiacoch. Mnohí sme na to nadávali, pretože sme museli trpieť, aby nás otestovali.
Prebiehalo aj celoštátne testovanie i celoštátne očkovanie vakcínou proti koronavírusu. Museli sme, ak sme chceli chodiť do svojho zamestnania. Len niektoré spoločnosti mohli byť v prevádzke. Iné museli byť pozatvárané. Bolo to ako mesto duchov.Návštevy neboli prípustné a my sme nevedeli, čo sa deje s našou rodinou. Udržať deti doma medzi štyrmi stenami bolo vyčerpávajúce. Tento stav už našťastie je za nami a my môžeme znovu žiť. Môžeme chodiť do práce, deti navštevovať školské zariadenia a chodiť normálne po všelijakých obchodoch. Máme slobodu, ktorú sme si vždy priali, no počas koronavírusu nám bola neumožnená.